ABC základných potrieb dieťaťa

     Počas svojej práce na univerzite v Rochesteri preskúmali Edward L. Deci a Richard M. Ryan dostupné výskumy a teórie v oblasti psychológie. Ich záverom bolo, že ľudia potrebujú mať zabezpečené 3 zásadné psychologické potreby, ktoré sú obzvlášť dôležité pre dospievajúcich. Mohli by sme ich nazvať ABC základných potrieb.

• „A“ predstavuje autonómiu, teda nezávislosť. Ako ľudia potrebujeme mať určitú moc nad tým, čo robíme. Potrebujeme mať možnosť vyjadriť sa k veciam, ktoré sa týkajú nášho života, potrebujeme sa podieľať na rozhodovaní o veciach, ktoré nás ovplyvňujú a nemať pocit, že sme iba figúrky.

• „B“ predstavuje belonging, teda príslušnosť. Potrebujeme cítiť spojenie s ostatnými ľuďmi. Potrebujeme, aby nás prijímali, aby o nás vedeli, aby sme niekam patrili.

• „C“ predstavuje competence, teda schopnosti, spôsobilosť. Potrebujeme vedieť, že sme v niečom dobrí, že sme dobrí vo veciach, ktoré sú pre nás dôležité. To ale neznamená získať 95% bodov v teste, lebo sme sa nabifľovali kopu zabudnuteľných faktov do našej krátkodobej pamäte. A ešte sa cítiť hrdo a ešte nám k tomu niekto dá sušienku ako psíčkovi, že sme získali toľko bodov. Myslím tým naozajstné schopnosti, ktoré sú pre učiaceho sa človeka dôležité. Myslím tým schopnosť porozumieť dôsledkom a schopnosť prezentovať svoje vedomosti.

Nezávislosť, príslušnosť, schopnosti. V tomto kontexte sa poďme zamyslieť nad tým, čo sa deje v bežnej škole.

Linda Darling-Hammondová, profesorka na Standfordskej univerzite, napísala o dospievaní tento text: Mnohé z dobre známych problémov pri dospievaní nie sú nevyhnutné, ale súvisia s nesúladom medzi vývojovými potrebami dospievajúceho človeka a skúsenosťami, ktoré školy poskytujú. Deti potrebujú blízke vzťahy, avšak väčšinou zažívajú neosobné školy. Potrebujú si rozvinúť svoju nezávislosť, zažívajú však len málo príležitostí vyberať si a trestajúci prístup. Potrebujú zažívať výzvy k poznaniu a príležitosti na overenie svojich schopností, zažívajú však len prácu zameranú predovšetkým na zapamätanie si faktov.

Hlavným zistením je, že školy sú akoby navrhnuté tak, aby nenapĺňali potreby dospievajúcich ľudí. Dokonca sa zdá, že to nie je len tak náhodou. Čo by mohlo byť horšie pre deti, ktoré zúfalo túžia po spojení s niekým, než ich hodiť doprostred bezcitného prostredia, kde sa cítia neviditeľní, anonymní a stratení? To síce neznamená, že učitelia sú nevšímaví, ale znamená to, že celá štruktúra školy je v tomto usporiadaní dysfunkčná. Ľudia sú v nej spolu len počas krátkych časových úsekov (vyučovacia hodina) a hneď sa zase premiešajú, takže mnoho žiakov vôbec necíti, že by ich učiteľ alebo iný dospelý naozaj spoznal. Niekedy je dokonca ťažké nadviazať vzťah aj so svojimi rovesníkmi.

Ešte horšie je prostredie, kde sa vyskytuje súťaživosť kvôli dobrým známkam, kvôli nedostatku uznania či ocenenia. Súťaživosť vlastne hovorí: Ja môžem vyhrať len vtedy, keď ty zlyháš. Tento systém odmien, známkovania alebo súperenia znamená smrť súdržnej komunity, pretože vedie deti k tomu, aby pozerali na svojich rovesníkov ako na rivalov namiesto toho, aby v nich videli spojencov. A tým sú mnohonásobné škody dokonané. Čo môže byť horšie pre dieťa, ktoré potrebuje rorvíjať sebariadenie a sebakontrolu, ako tráviť dni nasledovaním pravidiel iných ľudí, ktorí im nariaďujú, čo majú čítať, kam majú ísť, čo majú robiť?

Priemerný dospievajúci v má v škole oveľa menšie rozhodovacie slovo v tom, čo bude robiť, než priemerný predškolák. V škôlke aspoň vytvorí koliesko a baví sa s ostatnými o tom, či budú tráviť viac času pri stolčeku s vodou alebo s pieskom. Pätnásťročný človek má kapacitu urobiť viac rozhodnutí než päťročný, no napriek tomu má pre to menej príležitostí. Zdá sa vám logické, že očakávame od tínedžerov, ktorí boli donútení nasledovať pokyny, že sa z nich stanú ľudia schopní zodpovedných rozhodnutí? Priemerná škola je skvelou prípravou na ozajstný svet iba vtedy, ak žijeme v totalitnej spoločnosti poslušných vykonávateľov nariadení a príkazov.

V prvý deň na hodine typickej školy dostane dieťa rozvrh hodín a školský poriadok, ktorý je z väčšej časti plný hrozieb. V prvý deň školy dostane text, ktorý hovorí: „Keď urobíš toto, urobíme ti tamto“, „Zakaždým, keď prídeš neskôr, stane sa toto“. Z každého bodu školského poriadku počuje: „Toto miesto sa ti páčiť nebude!“, „Neveríme ti! A my ťa nejako prinútime k poslušnosti!“. Je to miesto, ktoré je v skutočnosti proti nezávislosti namiesto jej podpory. Učitelia, ktorí podporujú nezávislosť, hľadajú iniciatívu u detí. Učitelia, ktorí ich chcú ovládať, sa usilujú o to, aby boli deti poslušné. A nakoniec, čo by mohlo byť horšie pre deti, ktoré potrebujú nájsť zmysel a miesto vo svete, ako sa k nim správať ako k pasívnym prijímačom, do ktorých nalievame fakty? 

Autor: Alfie Kohn