Desať základných mýtov, na ktorých je naše školstvo postavené:
Šesťročné deti nastupujú do škôl ako duté prázdne nádobky, do ktorých treba natlačiť čo najviac informácií, aby sa z nich stali „kompletní“ dospelí.
Všetky deti sú rovnaké a musia sa v rovnakom veku naučiť identické veci.
Deti sa nerady učia. Musíme ich k tomu nútiť a potom testovať „naučené“.
Deti nevedia, čo sa majú učiť.
Namiesto záživného objavovania „prečo?“ stačí deťom iba normalizované „lebo!“.
Inštinktívnu hru a nezastaviteľnú túžbu skúmať u detí treba utláčať.
Život nie je hra, ale práca a povinnosti.
Aktívny pohyb je zbytočný, stačí sedieť v lavici.
Deti sa najlepšie učia keď sú rozdelené do skupín podľa veku.
Deti musia chodiť do školy!
Hm… Zamyslime sa nad jednotlivými bodmi:
1. Šesťročné deti nastupujú do škôl ako duté prázdne nádobky, do ktorých treba natlačiť čo najviac informácií, aby sa z nich stali „kompletní“ dospelí.
Môj starý otec hovorieval, že deti sa rodia dokonalé, ale počas prvých 18-tich rokov života z nich spravíme obyčajných ľudí. Z hravých, zvedavých, aktívnych detí sa stávajú obyčajní dospelí.
Šesťročné deti nie sú prázdne nádobky, ale skôr špongie schopné selektívne nasávať prakticky neobmedzené množstvo informácií. Nepotrebujeme ich k tomu motivovať a ani im ukazovať ako to robiť. Majú to vrodené!
Podľa tohto by sme sa k nim mali aj správať. Nepotrebujeme do nich nič nalievať. Oni do seba nasajú všetko potrebné a pre nich zaujímavé. Len im nestojme v ceste…
Mali ste v nejakých sylaboch napísané, aby ste sa do 18 mesiacov naučili chodiť alebo aby ste sa do 3 rokov naučili plynule rozprávať? Testoval vás z toho niekto? Nútila vás mamina chodiť a chodiť a chodiť a chodiť až do zbláznenia, kým ste sa to nenaučili? Nebolo to skôr tak, že už ani jeden z rodičov za vami nevládal?
Deti sa rodia s túžbou učiť sa a spoznávať. A čo príroda vymyslela, aby sme sa naučili využívať tú neskutočnú kapacitu, čo nám narástla na krku? HRU!
2. Deti sú úplne rovnaké. Musia sa v rovnakom veku naučiť rovnaké veci.
Kde zostala ospevovaná jedinečnosť každého z nás? Kým ide o odlišný vkus na najnovší model topánok, odlišnosť sa priznáva. Ale kto povedal, že sa musí každé dieťa naučiť čítať a písať v šiestich rokoch? Veď niektoré deti poznajú písmená už v predškolskom veku. Iné s tým majú problém aj o tri roky neskôr. Tie deti však nie sú neschopné!
Niektoré deti už v 10. mesiaci chodia, iné sa v 18. ešte len plazia. Každé zdravé dieťa sa však do 2 – 3 rokov naučí chodiť, nie? Môžete sa týždne usilovne snažiť deti naučiť farby, predtým než sú na to pripravené alebo to môžete urobiť za pár minút, keď sú pripravené naučiť sa to. A tak je to so všetkým.
Každý z nás má iné záujmy, iné spôsoby učenia, inú motiváciu a iné tempo. ANI JEDEN z týchto faktorov však nie je v škole zohľadňovaný.
3. Deti sa nerady učia. Musíme ich k tomu nútiť a potom testovať „naučené“.
Túto vetu hádam ani nemôžeme myslieť vážne! Ak sa deti nerady učia, ako dôjdu k tomu, že do veku 6 rokov ovládajú najnáročnejšie veci, aké sa v živote vôbec naučia? Chodia, behajú, skáču, plazia sa, lezú… Plynule rozprávajú, niekedy viacerými jazykmi bez toho, aby si ich plietli. Už vedia, ako nahnevať otca alebo ako dosiahnuť, aby maminka povolila. Poznajú základné fyzikálne vlastnosti predmetov, tekutín aj vzduchu.
Prečo deti všetko opakujú po starších? Len aby sa „opičili“? Určite za tým bude nejaká pointa. Prečo deti obdivujú starších a opakujú po nich? Lebo sa od nich „nemajú čo naučiť“?
Dávali ste svojim deťom v predškolskom veku nejaký test chodenia? Jazykovedy? To skôr oni testujú nás a našu trpezlivosť. Dokonca sa prirodzene naučia pracovať s modernou technikou skôr a lepšie ako my dospelí. Platí to však v každej oblasti života – deti prirodzene svojich rodičov prekročia – ak im to rodičia dovolia…
Problém nie je v tom, že sa deti nerady učia, ale v tom, že nie sú rady, keď ich niekto učí (aj keď o to nemajú záujem). A v tom je veľký rozdiel. Aj my dospelí poznáme rozdiel medzi tým, čo objavíme sami a tým čo nás naučia. Prečo si myslíme, že u detí je to inak?
4. Deti nevedia, čo sa majú učiť.
Predpokladajme, že deti vážne netušia, čo sa chcú alebo potrebujú naučiť. Čo teda spravia?
V prvom rade sledujú iných ľudí, hlavne svojich rodičov. Najlepšou výchovou je ísť príkladom. Správanie dospelých považujú deti automaticky za správne.
V druhom rade si chcú deti všetko vyskúšať na vlastnej koži. Rodičia, určite viete, čo tým myslím :). Systémom „pokus – omyl“ zisťujú, či ich niečo baví alebo nie. Hrajú sa. Keď im poskytneme priestor na hranie, oni nielen zistia, čo ich baví, ale aj v čom vynikajú. Budú to robiť dlho a pôjdu do hĺbky. Stanú sa z nich odborníci.
Okolo veku 6 rokov sa začínajú deti odlišovať v tom, čo ich baví. A čo my „inteligentní a skúsení“ (čítaj „lepší“) dospelí s tým spravíme? Dáme ich do školy a pomaly, ale isto, ich naučíme, že každého musí baviť to isté. Na svete predsa existuje neskutočné množstvo oveľa zaujímavejších a pre život užitočnejších vecí, než to, čo nám predpíšu úradníci.
5. Namiesto záživného objavovania „prečo?“ stačí deťom iba normalizované „lebo!“.
Deti chcú vedieť a chápať súvislosti. Pochopenie sveta okolo nás bolo u našich dávnych predkov otázkou života a smrti. Už v období dvoch rokov sa deti začnú na všetko pýtať – Prečo?! Pre nás dospelých je to niekedy až otravné a únavné. Často ani nevieme odpovedať!
Neverím, že sa len chcú naučiť veľa faktov. Hľadajú za tým logiku a súvislosti. Pospájané súvislosti potom dokážu v úplne inom kontexte a v úplne inom čase znova vytiahnuť a správne použiť. Skúsim negatívny príklad: stalo sa vám, že vaše dieťa vytiahlo nadávku úplne nečakane v správnej situácii? Asi viete, o čom hovorím…
Deti potrebujú vedieť prečo sú veci tak ako sú. Napriek tomu sa naše školy sústredia len na poskytovanie faktov bez akejkoľvek argumentácie, či širších súvislostí. Česť výnimkám! (Ďakujeme, že potvrdzujete pravidlo.)
Namiesto toho, aby sme učili deti kriticky myslieť, spochybňovať tupo akceptované fakty a pýtať sa správne otázky, dávame im len normalizované odpovede. Bojíme sa dať deťom možnosť zisťovať veci svojím spôsobom? Bojíme sa, že zistia, že nemáme pravdu?
