Diskutujú s vami vaše deti? Spochybňujú z času na čas vaše pohľady na vec? S odpoveďou „pretože som to povedal“ by sa nikdy neuspokojili? Buďte za to vďační. Je to dobre! Možno im svojou ochotou diskutovať a uznať vlastnú chybu a omylnosť dávate do života oveľa viac, než im prinesie znalosť riešenia kvadratických rovníc alebo schopnosť určiť druh vedľajšej vety.
Keď sa narodíme, sme dobrí a sme otvorení všetkému, s čím sa stretneme. Nie sme zaťažení balastom skúseností, často negatívnych. Ako huby nasiakneme všetko, čo sa okolo deje … názory okolia, prístup k životu, prístup k sebe … a prijmeme ich za svoje. Bezvýhradne veríme všetkému, čo robia a hovoria ľudia v našom okolí. Je to normálne … ale príde doba, kedy sa začneme pýtať. Jedného dňa sa nám v hlave zrodí pochybnosť. Naozaj mi bude zima a naozaj potom prechladnem, keď to hovorí mamička? Naozaj som nešika, keď to hovorí pani učiteľka? Možno áno. Možno nám zima vážne bude a možno je skutočne náš talent úplne inde ako v ručných prácach. Ale! Mali by sme mať možnosť to zistiť sami a vyhodnotiť to. Nemusíme nutne veriť všetkým a všetkému, čo hovoria druhí o nás a o spôsobe, akým je správne žiť. Samozrejme si nemyslím, že by to rodičia (a ďalšie vplyvné osoby) so svojimi deťmi nemysleli dobre. V skutočnosti verím, že tých, čo to dobre nemyslia, je iba mizivé percento. Ale kto môže vedieť, pre koho je ten ktorý konkrétny aspekt bytia „dobre“. Nehovorí sa nadarmo, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami ... Všetci sa rozhodujeme na základe súboru skúseností, ktoré sme za život pozbierali. Tie skúsenosti ovplyvnili naše chápanie sveta a reality. Nemusí však ísť o pohľad univerzálny a jediný „správny“. Všetci určite robíme to najlepšie, čo v danú chvíľu vieme, ale dať priestor druhým, aby si našli vlastnú cestu, hoci sa vymyká tej našej, môže byť ťažké … aj keď ide o vlastné deti. O to viac to však vnímam ako dôležité. A áno, hovorím o deťoch v ich detskom veku. Pretože keď im nedáme priestor (či už z nevedomosti alebo preto, že jednoducho nechceme), aby sa naučili ozývať, keď sa im niečo nepáči, obmedzujeme tým v budúcnosti ich schopnosť sa ozvať, pokiaľ autorita zavelí príkaz, ktorý treba v rozpore s ľudskosťou všeobecne alebo je z iného dôvodu neakceptovateľný. A aj vo vláde sedia iba ľudia.
Spochybňovať autoritu je úplne v poriadku, pokiaľ koná neľudsky. Ale je možné to dať najavo, keď nás odmalička učili, že pani učiteľky, rodičia a ďalšie "autority" je nutné počúvať, nediskutovať s nimi a nebyť "drzí" (=mať odvahu sa ozvať)? Ak to tak bude, vždy sa môže nájsť „nejaký Hitler“, ktorý podrobí ľud skúške … a dokáže sa potom ľud vzoprieť a ukázať odpor autorite, ktorá koná neľudsky, alebo sa inak vzpína zdravému rozumu? Odmala nám predsa hovorili, že musíme počúvať. Máme vôbec právo na to zdvihnúť hlavu a dať najavo opozíciu? A budeme to v dospelosti vedieť naraz „len tak“ bez toho, aby sme sa to museli učiť (ak teda vôbec chceme) v prípade, že sme v detstve nemali možnosť trénovať? Často chalanom hovorím, aby si urobili vlastný výskum, keď vidím, že sa im niečo nezdá. Nelipnem na tom, aby mi bezhlavo verili. Potom spolu diskutujeme ďalej. A je to veľká škola aj pre mňa. Otvoriť sa novým myšlienkam a opačným názorom je možné totiž vnímať ako obrovský útok na našu integritu ... ale aj ako dar, ktorý nám otvára dvere z našej „obmedzenosti“.
Schopnosť kriticky myslieť, spolu s vedomím, že ľudskosť a súcit mám na hodnotovom rebríčku vážne vysoko … sú podľa mňa jedny z najväčších vkladov, ktoré môžem za seba ponúknuť deťom.
